Cyril
Moravsko-panónska legenda / Život Konštantína
okolo r. 879 (krátené)
II. V meste Solúne bol jeden bohatý a urodzený muž menom Lev, ktorý zastával hodnosť drungária pod stratégom. Bol zbožný a spravodlivý a úplne zachovával všetky Božie prikázania ako kedysi Jób. Počas žitia so svojou manželkou splodil sedem detí, z nich najmladšie, siedme, bol Konštantín Filozof,
náš vychovávateľ a učiteľ. Keď ho matka porodila, dali ho k dojke, aby ho dojčila. Dieťa sa však nechcelo chytiť iných pŕs okrem materských, pokiaľ nebolo oddojčené. Stalo sa tak z Božej
Prozreteľnosti, aby bola dobrá ratolesť z dobrého koreňa dojčená nepoškvrneným mliekom. Potom sa tí dobrí rodičia dohodli, že sa nebudú telesne stýkať, ale zachovávať zdržanlivosť, a tak žili v Pánovi ako brat a sestra štrnásť rokov, kým ich smrť nerozlúčila, bez toho že by boli tento dohovor
akýmkoľvek spôsobom porušili. Keď však mal (otec) odísť pred súd Boží, plakala matka nad dieťaťom hovoriac: "O nič iné nemám obavy, iba o toho jediného chlapčeka, ako len bude
vychovaný?" On jej však povedal: "Ver mi, žena, dúfam v Boha, že mu dá takého otca a opatrovníka, ktorý riadi všetkých kresťanov." Tak sa aj stalo.
III. Keď mal chlapec sedem rokov, sníval sa mu sen, rozpovedal ho otcovi a matke hovoriac: "Stratég zhromaždil všetky dievčatá z nášho mesta a povedal mi: Vyber si z nich, ktorú chceš, za manželku sebe na pomoc a vekom primeranú. Keď som si ich všetky poobzeral a obhliadol, videl som jednu zo
všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou a krásne vyzdobenú zlatými šperkami, perlami a všemožnou krásou. Volala sa Sofia, to jest Múdrosť: tú som si vybral." Keď rodičia počuli tieto slová, povedali
mu: "Zachovaj, synu, prikázania svojho otca a nepohŕdaj radami svojej matky, lebo prikázanie je kahancom a rada svetlom. Riekni Múdrosti: Buď mi sestrou a urob si známou rozumnosť. Múdrosť totiž žiari viac ako slnko, a ak si ju privedieš, aby si ju mal za manželku, s jej pomocou sa zbavíš
mnohého zla." Keď ho dali učiť sa knihám, vynikal v učení nad všetkými žiakmi pamäťou a neobyčajnou bystrosťou, až sa všetci čudovali. Jedného dňa, ako je u zámožných mladíkov zvykom
zabávať sa lovom, vyšiel s nimi do poľa so svojím jastrabom. A len čo ho vypustil, Božím riadením sa strhol vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec pre to prepadol skľúčenosti a smútku a dva dni nejedol chlieb. Svojou láskou k ľuďom ho totiž milosrdný Boh, ktorý nechcel, aby si zvykol na svetské veci,
ľahko ulovil. Ako predtým ulovil Placida jeleňom, tak aj jeho teraz jastrabom. Zamyslel sa nad radosťami tohto života, začal sa kajať hovoriac: "Taký je teda tento život, že v ňom namiesto radosti
prichádza žiaľ? Od tohto dňa pôjdem inou cestou, ktorá je lepšia ako táto, a nebudem márniť svoje dni v zhone tohto života." Dal sa do učenia, sedával vo svojom dome a učil sa spamäti knihy Gregora Bohoslovca. Na stene urobil znamenie kríža a svätému Gregorovi napísal tento chválospev: "Ó,
Gregor, telom človek a dušou anjel. Ty telom človek, anjelom si sa ukázal, lebo ústa tvoje ako jeden zo serafínov Boha oslavujú. Preto aj mňa, čo sa ti odovzdávam s láskou a vierou, prijmi a buď mi
učiteľom a osvecovateľom." Tak chválil Boha. Vhĺbil sa tak síce do zmyslu mnohých rečí a získal rozsiahle vedomosti, ale keďže nemohol pochopiť hĺbku, upadol do veľkého zármutku. Bol tam však
akýsi cudzinec, ktorý ovládal gramatiku. I šiel k nemu, a padajúc mu k nohám, ho prosil: "Buď taký dobrý a nauč ma gramatickému umeniu." Ten však svoj talent zakopal a povedal mu: "Nenamáhaj sa, chlapče, zapovedal som sa, že už vo svojom živote nebudem nikoho učiť." No chlapec znovu, klaňajúc
sa mu, so slzami v očiach hovoril: "Vezmi si celý podiel z domu môjho otca, čo mi patrí, len ma nauč." Pretože ho však nechcel vypočuť, šiel domov a zotrvával tu v modlitbách, aby získal to, čo bolo
želaním jeho srdca. Boh však skoro splní vôľu tých, ktorí sa ho boja. Lebo o jeho kráse, múdrosti a vytrvalom učení, do ktorého bol ponorený, sa totiž dozvedel cisárov správca, ktorý sa nazýva logotét. Poslal poňho, aby sa učil s cisárom. Keď sa to chlapec dopočul, s radosťou sa vydal na cestu. Na ceste
si pokľakol a takto sa modlil: "Bože otcov našich a Pane milosrdný, ktorý si slovom všetko stvoril a vo svojej preveľkej múdrosti si stvoril človeka, aby vládol nad tvorstvom tebou stvoreným, daj mi
múdrosť, ktorá je pri tvojom tróne, aby som -poznajúc, čo ti je milé - dosiahol spasenie. Pretože ja som tvoj služobník a syn tvojej služobnice." A keď k tomu predniesol nasledujúcu Šalamúnovu modlitbu, povstal a povedal: Amen.
IV. Keď potom prišiel do Carihradu (Konštantínopol, dnes Istanbul), zverili ho učiteľom, aby sa učil. Už po troch mesiacoch zvládol celú gramatiku a pustil sa do ostatných náuk. Naučil sa Homéra i
geometriu a u Leva i Fotia dialektiku a všetky filozofické náuky a okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku i všetky ostatné grécke vedy. A naučil sa ich lepšie ako ostatní žiaci, pretože sa uňho spájala bystrosť s usilovnosťou, jedna predbiehajúc druhú, čím sa vedomosti a umenia
zdokonaľujú. Ešte viac ako učenosťou sa prejavoval miernou povahou, rozprával sa iba s tými, s ktorými to bolo najužitočnejšie, a vyhýbal sa tým, ktorí sa odchyľovali z pravej cesty. A mysliac na to, ako zameniť pozemské veci za nebeské, vyletel z tohto tela a žil s Bohom. Keď logotét videl, aký je, dal mu plnú moc nad svojím domom a právo podľa vlastnej ľubovôle vchádzať do cisárovho paláca. A raz sa ho opýtal: "Filozof, chcel by som vedieť, čo je to filozofia." On mu svojím bystrým rozumom odpovedal: "Pochopenie Božských i ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť k Bohu, pretože skutkom učí človeka stať sa obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril." Od tejto chvíle si ho ešte viacobľúbil a ustavične sa ho na všetko vypytoval aj napriek tomu, že to bol významný a vážený muž. On ho poučil o filozofii, vypovediac málo slovami veľké myšlienky. Čím viac sa páčil Bohu pre svoju čistotu, tým obľúbenejším sa stával pre všetkých. Aj logotét mu preukazoval všetku česť a úctu a dával mu mnoho zlata, ale on ho neprijal. Raz mu povedal: "Tvoja krása a múdrosť ma núti, aby som ťa miloval ešte viac. Mám duchovnú dcéru, ktorej som kmotrom, krásnu a bohatú, z dobrého a vznešeného rodu. Ak budeš chcieť, dám ti ju za manželku. Od cisára dostaneš vysokú hodnosť a kniežatstvo a môžeš očakávať ešte viac. Čoskoro sa staneš stratégom." Filozof mu však odpovedal:
"Dar je to iste veľký pre tých, ktorí ho chcú. Lenže pre mňa nejestvuje nič väčšie ako štúdium. Keď sa mi s jeho pomocou podarí získať vedomosti, budem hľadať česť a bohatstvo svojho pradeda." Keď
logotétpočul jeho odpoveď, odišiel k cisárovnej a povedal: "Nuž, mladý filozof nemiluje tento život.
No neprepusťme ho z nášho spoločenstva, ale dajme ho postrihnúť na kňaza a zverme mu úrad. Nech sa stane bibliotekárom u patriarchu pri Chráme svätej Sofie, aby sme si ho udržali aspoň takto." A tak
s ním aj urobili. S nimi však pobudol v tejto funkcii iba krátko, odišiel za Úzke more a ukryl sa tajne v
kláštore. Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. A do tejto služby ho už nemohli donútiť. Prehovorili ho teda, aby prijal učiteľskú hodnosť a učil filozofiu ľudí domácich i cudzincov so všetkou pomocou a podporou. A toho sa ujal
XIV. Keď sa potom Filozof radoval v Bohu, opäť sa objavila nová záležitosť a úloha nemenšia od predchádzajúcich. Rastislav totiž, knieža moravské, z Božieho popudu sa poradil so svojimi
kniežatami a s Moravanmi a poslal k cisárovi Michalovi posolstvo hovoriac: "Napriek tomu, že náš ľud odvrhol pohanstvo a drží sa kresťanského zákona, nemáme takého učiteľa, ktorý by nám vyložil v našom jazyku pravú kresťanskú vieru, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Tak nám,
vladár, takého biskupa a učiteľa pošli, lebo od vás vždy vychádza do všetkých krajín dobrý zákon." Cisár potom zvolal snem, pozval naň Konštantína a zariadil, aby si vypočul túto reč, a povedal:
"Viem, Filozof, že ti to nebude po vôli, ale treba, aby si tam šiel. Túto záležitosť nemôže totiž vybaviť lepšie nik iný ako ty." Filozof odvetil: "Aj keď som telesne vyčerpaný a chorý, rád ta pôjdem, ak majú pre svoj jazyk písmo." Cisár mu riekol: "Napriek tomu, že to hľadali môj dedo i môj otec i mnoho
iných, nič nenašli. Ako to môžem nájsť ja?" Filozof sa však spýtal: "Lenže kto dokáže napísať reč na vodu a získať si meno kacíra?" Cisár spolu so svojím strýkom Bardom mu znovu povedali: "Keď to
budeš chcieť ty, tak ti to môže Boh dať, lebo ten dáva všetkým prosiacim bez pochybovania a otvára klopajúcim." Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými
pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo (atď.). Zaradoval sa cisár a spoločne so svojimi radcami velebil Boha. Potom ho poslal s
mnohými darmi a napísal Rastislavovi takýto list: "Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval sa o vyššiu hodnosť, uvidel Tvoju vieru a snahu, učinil to i teraz za našich čias a
zjavil pre Váš jazyk písmená. To sa nestalo už dávno, iba v prvých rokoch, aby ste sa aj Vy priradili k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojím jazykom. A tak sme Ti poslali toho, komu ich zjavil, muža ctihodného a zbožného, veľmi vzdelaného a filozofa. Teda prijmi dar väčší a hodnotnejší ako
všetko zlato a striebro, drahé kamene a pominuteľné bohatstvo. Snaž sa spoločne s ním upevniť reč a z celého srdca hľadať Boha. A nezanedbávaj ani všeobecnú spásu, ale povzbudzuj všetkých, aby nelenili
a nastúpili cestu pravdy. Aby si aj Ty, keď ich svojím úsilím privedieš k poznaniu Boha, prijal za to svoju mzdu v tomto i budúcom živote. Za všetky tie duše, ktoré uveria v Krista Boha nášho odteraz až do skonania, a tak zanecháš svoju pamiatku ďalším pokoleniam podobne ako veľký cisár Konštantín."
XV. Keď prišiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav, zhromaždil učeníkov a zveril mu ich na učenie. A (Konštantín) onedlho preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich rannú službu Božiu,
hodinky, nešpory, kompletárium i omšové obrady. A otvorili sa podľa slov prorokových uši hluchých, aby počuli slová Písma, a jazyk jachtavých sa jasným stal. Boh sa tomu veľmi zaradoval a diabol bol zahanbený. Keď sa Božie učenie takto rozrastalo, diabol, oddávna zlý závistník, ktorý neznášal toto
dobro, ale vstúpil do svojich nástrojov a začal mnohých podpichovať hovoriac im: "Týmto spôsobom sa Boh neoslavuje. Lebo keby mu to bolo milé, či by nebol mohol učiniť, aby aj títo od začiatku zapisovali svoje slová (vlastnými) písmenami a tak slávili Boha? Ale on len tri jazyky vybral - hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa patrí vzdávať Bohu chválu." Takto hovorili latinskí a franskí duchovní, veľkňazi a ich učeníci. A keď s nimi bojoval ako Dávid s cudzincami, získavajúc víťazstvo slovami Písma, nazval ich trojjazyčníkmi, pretože Pilát tak napísal v nápise na kríži Pánovom. Nehlásali však iba túto jedinú vec, ale učili aj iné bezbožné veci hovoriac, že pod zemou žijú ľudia s veľkými hlavami a že každý plaz je diablov výtvor. Ak niekto zabije hada, bude mu odpustených deväť hriechov. Ak niekto zabije človeka, má tri mesiace piť vodu z drevenej čaše a sklenej sa nemá dotýkať. Nebránili ani (Ľuďom) vykonávať obety podľa starej obyčaje a ani uzatvárať nezákonné manželstvá. To všetko ako tŕnie vysekal a spálil ohňom slov hovoriac: "Prorok o tom povedal: Obetuj Bohu obeť chvály a oddaj Najvyššiemu svoje modlitby. Ženu svojej mladosti však neprepúšťaj, lebo ak ju znenávidenú prepustíš, necnosť pokryje žiadostivosti tvoje, hovorí Pán všemohúci. A tiež: Vystríhajte svojho ducha, aby nikto z vás neopustil ženu svojej mladosti. A tieto veci, ktoré som nenávidel, ste konali, takže Boh bol svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, ktorú si opustil. Tá je tvojou pomocníčkou a ženou tvojej zmluvy." A v evanjeliu Pán hovoril: "Počuli ste, čo bolo povedané starým: Nescudzoložíš. Ja vám však vravím, že každý, kto sa pozrie so žiadostivosťou na ženu, už scudzoložil s ňou vo svojom srdci. A ďalej: Hovorím vám, že ten, kto prepustí svoju ženu (okrem príčiny cudzoložstva), ju núti cudzoložiť. A ten, čo pojme mužom prepustenú ženu, cudzoloží. A apoštol riekol: Tých dvoch ľudí, ktorých spojil Boh, človek nech nerozlučuje." Po tom, čo strávil na Morave 40 mesiacov, vydal sa vysvätiť svojich učeníkov. Po ceste ho prijal Koceľ, panónske knieža, ktorý si veľmi obľúbil slovienske písmo a naučil sa ho. A zveril mu do 50 učeníkov, aby ich vyučil. Preukázal mu veľkú úctu a odprevadil ho ďalej. Nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa zlato, striebro ani nijakú inú vec, ale odovzdal im slovo evanjelia bez pláce. Od oboch si vyžiadal iba zajatcov, a to
900, a prepustil ich na slobodu.
XVI. Keď bol v Benátkach, zišli sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a mnísi ako havrany na sokola a pozdvihli trojjazyčný blud, hovoriac: "Človeče, povedz nám, prečo si teraz vytvoril pre Slovienov písmená a učíš ich, hoci ich nikto iný nevynašiel skôr, ani apoštol, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My však vieme iba o troch jazykoch, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: po hebrejsky, po grécky a po latinsky." Odvetil im Filozof: "Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či hádam nedýchame na vzduchu všetci rovnako? Tak vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a všetkým ostatným národom a kmeňom prikazovať, aby boli slepé a hluché? Povedzte mi, prečo robíte Boha bezmocným, akoby to nemohol dať, alebo závistlivým, že to nechce dopriať? My však poznáme mnoho národov, ktoré ovládajú umenie písma a vzdávajú slávu Bohu svojím jazykom. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abasgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Turci, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnoho iných. Ak však nechcete porozumieť podľa tohto, vedzte, čo o tejto veci hovorí Písmo. Veď Dávid volá hovoriac: Spievajte Pánovi všetky zeme, spievajte Pánovi novú pieseň. A ešte: Zvolajte Pánovi všetky zeme. Spievajte, veseľte sa a zaspievajte. A inde zasa: Celá zem nech sa pokloní a nech ti spieva, nech spievajú tvoje meno, Najvyšší. A ešte: Chváľte Boha, všetky národy, velebte ho, všetci ľudia a všetko, Čo dýcha, nech chváli Pána. V evanjeliu sa zasa hovorí: Koľkokoľvek z nich ho prijalo, dal im moc, aby sa stali dietkami Božími. A zasa ten istý: Nielen za týchto sa prihováram, ale aj za tých, ktorí vo mňa uveria, aby všetci boli jedno, rovnako ako i ty, Otče, si vo mne a ja v tebe. Matúš tiež predsa povedal: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Amen. Marek tiež hovorí: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu. Ten, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Ale ten, kto neuverí, bude zatratený. A pre tých, ktorí uveria, sa objavia tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov a novými jazykmi budú hovoriť. A hovorí aj k vám, učiteľom zákona: Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, pretože vy nevstupujete a tým, ktorí by chceli vstúpiť, nedovolíte. A ešte: Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania. Sami ste nevošli a tým, ktorí chceli vojsť, ste zabránili. Korinťanom však Pavol povedal: Chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi a navyše, aby ste prorokovali. Ten totiž, čo prorokuje, je väčší než ten, čo hovorí jazykmi, iba ak by vysvetľoval, aby sa cirkev poučila. Teraz však, bratia, Čím by som vám bol osožný, ak by som k vám prišiel a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo
vedomosti, proroctva alebo náuky. Veď aj bezduché a bezhlasne nástroje, čo vydávajú zvuk, či je to píšťala alebo husle, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa poznalo to, Čo sa píska, alebo to, čo sa hrá. A keby poľnica vydávala neistý zvuk, kto by sa hotovil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydáte zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozmanitých rečí na svete a ani jedna z nich nie je bez hlasu. Ak teda nepoznám moc hlasu, budem cudzincom pre toho, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom pre mňa. Tak aj vy, pretože ste horliví obrancovia vecí duchovných, proste, nech ich máte hojnosť pri budovaní cirkvi. Pretože ten, kto hovorí (cudzím) jazykom, nech sa modlí, aby mohol aj vykladať. Lebo keby som sa modlil cudzím jazykom, modlí sa môj duch, ale rozum to nevníma. Čo teda? Pomodlím sa duchom, pomodlím sa aj rozumom. Zaspievam duchom, zaspievam i rozumom. Lebo ak by si dobrorečil duchom, ako ten, kto zaberá miesto nevedomého, povie po tvojej chvále amen? Veď nevie, čo hovoríš. Ty zaiste dobre blahorečíš, lenže ten druhý sa nevzdeláva. Chvalabohu, že hovorím viacerými (cudzími) jazykmi, ako vy všetci, ale v cirkvi chcem radšej povedať päť slov svojím rozumom, aby som poučil iných, než desaťtisíc slov jazykom. Bratia, nebuďte deti mysľou, ale buďte mladučkí v zlobe. Rozumom však buďte dospelí. V zákone je, ako viete, napísané: Cudzími jazykmi a cudzími ústami budem hovoriť k tomuto ľudu, a ani tak ma nepočúvnu, hovorí Pán. Preto jazyky nie sú znamenie pre neveriacich, lež pre veriacich, ale ani proroctvo pre neveriacich, lež veriacich. Keby sa tak celá cirkev zišla pospolu a všetci by hovorili (cudzími) jazykmi a keby prišiel niekto nechápavý alebo neveriaci, či by nepovedal, že bláznite? Ak však budú všetci prorokovať a vojde iný neveriaci alebo nepoučený, odhalí sa pred všetkými, všetci ho budú odsudzovať a tajomstvo jeho srdca sa stane zjavným. Padol by na tvár, vzdal poklonu Bohu a vyznal: Iste je Boh medzi vami. Čo to teda znamená, bratia? Keď sa schádzate, každý z vás má žalm či náuku, či zjavenie, či dar jazyka, či dar vysvetľovania. Toto všetko nech slúži vzdelávaniu". Týmito slovami a ešte mnohými ďalšími ich zahanbil a odišiel a nechal ich.
XVII. Keď sa o ňom dozvedel rímsky pápež, poslal poňho. A keď prišiel do Ríma, vyšiel mu oproti sám pápež Hadrián6 so všetkými mešťanmi a niesli sviece, pretože sa dozvedeli, že prináša ostatky svätého Klementa, mučeníka a rímskeho pápeža. A tu Boh začal konať zázraky. Človek ranený mŕtvicou sa uzdravil a mnohí iní sa zbavili rozličných neduhov a rovnako aj zajatci, keď vzývali pamiatku svätého Klementa, zbavili sa tých, ktorí ich zajali. Pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a uložil v Chráme svätej Márie, ktorý sa nazýva Fatné. Potom nad nimi spievali liturgiu a pápež prikázal dvom biskupom, Formosovi a Gauderikovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov. A po tom, čo ich vysvätili, hneď spievali liturgiu v Chráme svätého Petra slovienskym jazykom. A na druhý deň spievali v Chráme svätej Petronely a na tretí deň zasa spievali v Chráme svätého Ondreja a potom ešte u veľkého učiteľa národov apoštola Pavla spievali v chráme v noci svätú liturgiu po sloviensky nad svätým hrobom za pomoci biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára. Ani Filozof so svojimi učeníkmi neprestával za to vzdávať vďaku Bohu. Rimania však ustavične chodili k nemu, vypytovali sa na všetko a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie. Aj akýsi Žid chodil k nemu a dohadoval sa s ním. Raz mu povedal: "Podľa počtu rokov ešte neprišiel Kristus (na svet), o ktorom hovoria knihy a proroci, že sa má narodiť z panny." Filozof mu však zrátal všetky roky od Adama po pokoleniach, vysvetlil mu presne, že už prišiel a že od tých čias podnes je toľko a toľko rokov. Poučil ho a potom ho prepustil.
XVIII. Pretože zakúsil mnohé útrapy, ochorel. A keď po mnoho dní trpel bolestným neduhom, ukázalo sa mu Božie zjavenie a začal takto spievať: "Nad tým, že mi povedali, vstúpime do domu Pánovho, rozveselil sa môj duch a srdce sa zaradovalo." Potom sa obliekol do svojho ctihodného rúcha a zotrval tak veseliac sa celý deň. Povedal: "Odteraz nie som služobníkom ani cisára, ani nikoho iného na zemi, ale jedine Boha všemohúceho. Nebol som a stal som sa a som naveky. Amen." Nasledujúceho dňa si obliekol sväté rehoľné rúcho, prijal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. V tomto rehoľnom rúchu zotrval 50 dní. A keď sa priblížila hodina, aby prijal mier a bol prenesený do večného života, vtedy pozdvihol ruky k Bohu a modlil sa so slzami (v očiach) a takto hovoril: "Pane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo zaklenul, zem založil a všetko, čo je, si z nebytia do bytia priviedol, ktorý si vždy a všade počúval tých, čo vykonávali tvoju vôľu, vypočuj moju modlitbu a ochraňuj svoje verné stádo, ktorému si ma postavil na čelo, neužitočného a nehodného služobníka tvojho. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, Čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojrečový blud a zveľaď cirkev svoju množstvom, všetkých spoj do jednoty, urob ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni mu do sŕdc slovo tvojho učenia. Lebo to je tvoj dar, ak si nás nehodných, prichystaných na dobré skutky a konajúcich
to, Čo ti je milé, prijal, aby sme hlásali evanjelium tvojho Krista. Tých, ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Spravuj ich svojou mocnou pravicou, schovaj ich pod ochranu svojich krídel, nech všetci chvália a oslavujú tvoje meno Otca, Syna a Ducha Svätého naveky. Amen." Potom pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: "Nech je blahoslavený náš Boh, ktorý nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a nás oslobodil od ich skazy." A tak spočinul v Pánovi, keď mal 42 rokov, štrnásteho dňa mesiaca februára, v druhej indikcii, od stvorenia tohto sveta v roku 6377 (869). Pápež potom prikázal všetkým Grékom, ktorí boli v Ríme, a rovnako aj všetkým Rimanom, aby sa zišli so sviecami a spievali pri ňom a usporiadali mu pohrebný sprievod, aký sa zvyčajne vystrája pre samého pápeža. To aj urobili. Metod však, jeho brat, žiadal pápeža hovoriac: "Matka nás zaprisahala, aby ten z nás, ktorý prvý pôjde na (večný) súd, priniesol brata do jeho kláštora a tam ho pochoval." Pápež ho potom prikázal uložiť do rakvy a zatĺcť ju železnými klincami, a tak ho držal sedem dní, konajúc prípravy na cestu. Lenže pápežovi hovorili rímski biskupi:
"Aj keď chodil po mnohých krajinách, Boh ho priviedol sem a tu vzal jeho dušu k sebe. Patrí sa, aby tu bol ako ctihodný muž aj pochovaný." Nato povedal pápež: "Nuž, pre jeho svätosť a lásku
nedodržím rímsku obyčaj a pochovám ho vo svojej hrobke v Chráme svätého apoštola Petra." Jeho
(Cyrilov) brat odpovedal: "Keď ste ma teda neposlúchli a nedali mi ho, ak s tým budete súhlasiť, nech je uložený v Bazilike svätého Klementa, s ktorým sem prišiel." Pápež teda prikázal tak urobiť. Znovu sa zhromaždili všetci biskupi a mnísi a všetci ľudia, aby ho s poctou odprevadili. Keď ho chceli uložiť, hovorili biskupi: "Otvorme rakvu, nech vidíme, či je celý a Či niekto z neho niečo nevzal." Z vôle Božej ani pri najväčšej námahe nemohli rakvu otvoriť. Tak ho s rakvou uložili po pravej strane oltára v Bazilike svätého Klementa. A hneď sa tam začali diať mnohé zázraky. Keď to videli Rimania, ešte viac si vážili jeho svätosť a ctihodnosť a namaľovali nad hrobom jeho obraz. Začali nad ním svietiť svetlom vo dne i v noci a chválili Boha, ktorý tak zvelebuje tých, čo ho chvália. Lebo jeho je sláva a česť naveky. Amen.