Vandakova Zuzana
Žužu Vandáková
V úradných dokumentoch ma nájdete pod menom Zuzana Vandáková, ale väčšina ľudí ma volá Žužu. Som drobné a milované Božie dieťa, ktoré sa snaží s úsmevom na perách kráčať po ceste k Bohu. Svetlo sveta som uzrela 7.6.1992 v stredoslovenskom meste, ktorého ŠPZ-ka je totožná s iniciálkami môjho mena. Najprv ako jediné dieťa svojich rodičov, ale počas 15 rokov mi pribudli 3 súrodenci. Momentálne študujem spev na konzervatóriu vo Zvolene. Môj hlavný predmet patrí zároveň k mojím koníčkom, popri hre na husliach, klavíri, gitare, čítaní kníh a písaní. Neodmietnem pozvanie na lahodnú horúcu čokoládu alebo fajnovú kávičku a žalúdok si rada zasýtim vyprážaným syrom a cesnakovom polievkou. Som veľmi ukecaný a spoločenský človiečik a rada rozdávam radosť, lásku a snažím sa vnášať Boha tam, kde nie je. Ako každý, aj ja mám veľa túžob...Napísať knihu, ísť na misie, putovať po Svätej zemi, mať milujúceho manžela so 7 deťmi, stať sa svätou :.... Svojimi príbehmi, básňami, úvahami len dávam na papier svoje myšlienky...A snažím sa do ľudí vliať štipku viery, nádeje, lásky....Lásku, ktorú ja denne dostávam od Boha a blížnych.
Kontakt na mňa
Nové!
PROTIKLADY
Poznáš ten pocit?
Zdá sa Ti akoby si mal plno energie, sily, aby si aj mohol zmeniť celý svet,
ale zároveň sa cítiš úplne bezmocný voči všetkému a všetkým....
Cítiš, že Boh je tu, tak blízko pri Tebe, si v Jeho náručí,
ale často sa cítiš od Neho tak veľmi vzdialený....
Raz nevieš komu dať prednosť z toho množstva ľudí
a inokedy sú zrazu všetci preč a Ty si sám....
Nechceš už žiť,
ale zároveň tak veľmi túžiš po živote....
Mnohokrát sa cítiš plný radosti, že úsmev z tvojej tváre len ťažko prehliadnuť
a niekedy nevieš zastaviť potoky sĺz, ktoré Ti stekajú po tvári....
Mne sú tieto pocity dobre známe...
Život je plný takýchto protikladov.....
Často sa bojím, že niečo pokazím, keď budem príliš taká alebo príliš taká....
Som dosť silná na to, čo odo mňa Boh žiada?
Zvládnem to?
Aj keď sa vo mne strieda mnoho protichodných vecí, niečo sa nikdy nezmení....
Ja....
...naozaj chcem žiť úplne pre Boha....
Je to ťažké a mám z toho aj strach, ale rozhodne sa to oplatí...
Povieš si: "fráza", ale nie je to tak....
Avšak ja ťa o tom nepotrebujem presviedčať....
On to vie, ja to viem a na ostatnom nezáleží....
Bože, si to jediné, čo má v mojom živote zmysel....
A tak si len nesmelo, pomalinky kráčam k večnosti.....
DOTYK KRÁSY
Dotkla sa ma krása,
žiarou ktorá jasá.
V tej žiare vidím Teba
a odrazu som celá bez seba.
V tom chráme duše mojej,
odráža sa krása lásky Tvojej.
Čím Ťa mám vyjadriť?
Ktorou formou zobraziť?
Fotka, dizajn, maľba?
Radšej snáď rúcho a alba?
Či hudba, tanec?
Pre Teba spravím aj kotrmelec.
Aj herectvo Ti ponúkam,
je to len na Tebe, čo Ty chceš Ti dám.
Chcem, aby si prebýval v chráme duše mojej
a ja zase v srdci lásky Tvojej.
Viniem sa k Tebe celým svojím srdcom,
oslavujem Ťa piesňou, maľbou, tancom.
Už sme dvaja v jednom,
neodlúči nás už žiaden zlom.
PRIJATIE
Ty si ma ľúbil vždy tak vrúcne, ja som Ťa odmietla.
Nie na Tvoj kríž, len na svoje sily, vždy som sa spoľahla.
Prosím ťa rýchlo príď, zas mám strach,
neviem kam kráčať mám.
Zblúdila som ja viem, že chcem ťa zas nájsť.
Prišiel si ako jemný vánok, ako najľahší vták.
Bolo to už tak veľmi dávno, bolo to dávno v nás.
Neviem či silu mám, chcem vstať zas,
bolesť je silnejšia.
Ukrývam sa len viac do svojho zákutia.
Objal si ma sťa lúče slnka, začínam sama stáť.
Bolesť Ti dávam do rúk,
ty vieš ako uzdraviť srdce máš.
Už si späť viem, Ty ma ľúbiš vždy, stále
smrť je už bezmocná.
Schúlim sa ešte viac do Tvojho náručia.
,,Úsmev je najlepšou reklamou viery "
Tento citát sa mi veľmi páči a dosť ma aj ovplyvňuje. Je jednoduchý, múdry a výstižný. Koľko málo slov a aký veľký význam, však ?!?
Úsmev. Aké čarovné, krásne, povzbuduzujúce gesto. Akú obrovskú silu má. Koľko vecí sa ním dá ovplyvniť, zmeniť. Ako dokáže rozjasniť niečí deň, zlepšiť niekomu náladu. A pritom nestojí nič. Ale častokrát je to pre nás ťažké. Prečo vlastne ? Ani ja neviem. Teda možno aj áno. Niekto raz povedal, že najväčším umením v živote je smiať sa vo chvíli, kedy sa ti chce plakať... To je na tom ťažké. Povzniesť sa nad nad všelijaké problémy, nálady a usmiať sa. Je to síce ťažké, ale dokáže to každý z nás. A aké by to bolo krásne, keby sa stal úsmev reklamou našej viery ? Keby všetci veriaci chodili vysmiaty a tak by boli svedkami Boha ? Od najmenších až po starých ľudí. Takto by sme medzi ľudí vnášali optimizmus, svedectvo o Bohu, o Božej láske k nám... Lebo o tom je viera. To je radosť. Minule som si prečítala nadpis v jednom časopise. Znel takto : ,, Smutný pohľad, biele líčka, jednoducho..katolíčka." Dosť smutné, že to ľudia tak berú, však ? Síce niekedy sa ani nečudujem, že to tak berú, lebo zvyčajne to tak býva. Neveriaci ľudia, keď prídu do kostola , vidia samé smutné tváre. No pravdupovediac, keby som bola neveriaca a len tak by som prišla do kostola, a keby som nevedela o všetkom ostatnom, len videla tie smutné tváre, tak asi by ma to neoslovilo. Lenže v kostole, na sv. omši ide o viac, ako o smutné tváre. Ide tam o Ježiša, ktorý sa za nás dáva. A myslim, že to je dostatočný dôvod na úsmev. Takže….s úsmevom :.
Stretnutie- Istota
Jedného dňa som potichu plakala vo svojej izbe. Cítila som sa úplne zbytočná a nechápala som, prečo ma tu Boh chce mať.
Zrazu sa ku mne posadil Boh. Bola som taká prekvapená a potešená, že prišiel práve ku mne. Najprv som onemela. Ale keď sa na mňa pozrel svojím jasným pohľadom, tak ma zaplavil úžasný pokoj. Vychutnávala som si túto nádhernú chvíľu v bezprostrednej Božej blízkosti. Stále mi po lícach tiekli slzy. Utrel mi ich a posadil si ma na kolená. Ešte nikdy predtým som sa necítila tak bezpečne.
Opýtal sa ma: "Dieťa moje, čo Ťa trápi?" Povedala som mu úplne všetko. Každú maličkosť, zverila som mu každú vyplakanú slzu. Nepovedal nič, len ma počúval a upokojoval ma svojím pohľadom a svojou blízkosťou.
Napokon mi povedal: "Milujem Ťa, nechaj, aby som Ťa uzdravil svojou láskou." Opýtala som sa ho: "Prečo ma stále ľúbiš? Prečo ma neopúšťaš aj keď často zlyhávam? Vidíš vo mne zmysel? Lebo ja ho strácam..." Prúd mojich otázok zastavil svojím nekonečným objatím. Potom mi ukázal svoje ruky, prebodnuté od klincov. "Ľúbim Ťa tak veľmi, že som za Teba položil svoj život. Si moje stvorenie a ja mám s Tebou veľký plán. Len mi dôveruj a ja Ti ukážem zmysel v tom čo robíš. Ukážem Ti cestu, po ktorej máš ísť. Budem stále s Tebou a nikdy nebudeš sama. Si moje milované dieťa, mám Ťa nekonečne rád a nikdy Ťa neopustím."
Oči sa mi zaplnili slzami. Skryla som sa v jeho objatí a zaspala som v náručí môjho Nebeského Ocka.
Tunelovanie životom
Určite si radi spomínate na detské okamihy uháňajúce na kolesách vlaku. Vláčik bol a vždy bude (pokiaľ ho dnešná doba nezdevastuje) pre malých dobrodruhov niečím veľmi zvláštnym. Keď padnú závory a ozve sa jeho charakteristické "túútúúú" nejedno detské srdiečko zaplesá šťastím a malé očká sa rozžiaria. Aj mňa prepadne v tej chvíli istá detská radosť a vlaková nostalgia. Nebolo to ani tak veľmi dávno, keď som zanietene kričala "šššš" pri zbadaní tejto čarovnej mašinky. A hoci už odvtedy pár rôčkov ubehlo, stále si sedím vo svojom vláčiku. Aj keď už to nie je ten farebný s hračkami a aj trošku vyrástol. Zmenili a jeho rozmery, ale aj moje. Nemám už len pár centimetrov potrebných k tomu, aby som sa dotkla rampy, keď cez ňu podliezam. Už na ňu aj dočiahnem ;).
Ceste mojím vlakom je krásne dobrodružná. Jemne ladené farby, pestré deky a množstvo kvetov pretvorili obyčajné, všedné "kupéčko" na moje útulné miestečko. Steny nezdobia len staré zoškrabané hliníkové fólie, ale hlavne fotky mojich najmilších a obrázky spomienok na nezabudnuteľné a už prejdené trasy. Kôpka kníh na zemi, ruženec a čajník s rozváňajúcim ovocným čajom len dotvárajú celkový dojem môjho kúska na zemi.
Avšak nikdy tu nie som sama. Okrem Božej blízkosti sú pri mne vždy aj moji priatelia. V mojom kupé je miesta dosť. Mám otvorenú náruč či už pre usmievavé batoliatko, pobláznenú puberťáčku, osamoteného staršieho muža alebo nostalgickú babičku. S úsmevom na perách ich privítam a aj ten najtichší človiečik sa pri mne vyrozpráva... Nežné slová, úsmev, objatie, úprimnosť a láska sú v mojej časti vagóniku tým najdôležitejším. Každý môže prísť. Nerobím rozdiely. Cestujúci sa zastavujú na kus reči, šálku čaju... Dychtiaci po láske a prijatí... Mám síce miestenku, ale neváham prepustiť miesto nevládnemu starčekovi, či starenke, ktorí si potrebujú oddýchnuť na ceste ku dverám...
Dvere mám vždy otvorené... A ony to vedia. Spolu sa smejeme, tešíme, plačeme, trápime,...Spolu znášame bolesť. Držím ich za ruku, keď majú strach... Ich utrápené hlavy často spočinú na mojom pleci. Chcem ich o brať o kus bolesti...aby odo mňa odchádzali ľahší a šťastnejší...
Zrazu však zostane tma...Tápam po svetle, po zápalkách... Bezvýznamne...Hlasy okolo mňa stíchnu. Všade je len tma...ticho....K zemi ma zráža prudká bolesť. Zomieram? Nie. Žiadna krv. K dlážke ma ťahá bolesť duše...Prenikajúca, ostrá...Čo sa deje? Kde sú všetci? Bože, kde si? Mám strach...Všetko vo mne hučí a bije sa. Neskutočná úzkosť...strach... Pomôžte mi...prosím...Prečo všetci odišli? Som tu sama...bojím sa...a bolí to...Ležím na dlážke a zviera ma už dobre známy bôľ. Čo je to? Ach, nie nemyslím tie rany, ale ten slabučký hlások niekde v pozadí....Čo mi to šepká?...Nie je jeden...je ich viac....Vravia, že mám byť pokojná, všetci sú pri mne....držia ma za ruku. Precitnem a naozaj. Všetci sú tu, hoci ich kvôli tme nevidím. Snažia sa ma upokojiť a šepkajú mi ako veľmi ma majú radi. Keď ma zachváti nová vlna bolesti, zakryjú ma svojím objatím. Tak veľmi ich potrebujem a ony sú tu. Táto tma však trvá akosi príliš dlho. Uzriem svetlo ešte niekedy? Možno....Nevládzem sa ani pohnúť. Tak veľmi by som chcela vstať. Zmobilizujem všetky svoje sily...Ale opäť padám na dlážku. Skúšam to znova a znova...Neúspešne...po niekoľkých pádoch sa moje nohy stávajú nejakými pevnejšími...Som obohatená o trpezlivosť...O vieru, že som milovaná a že sú všetci pri mne...Až vytryskne okolo mňa ostré svetlo.
Pretriem si oči a pomaly začínam rozpoznávať všetky známe predmety a všetkých mojich milovaných. Usmievajú sa na mňa a tešia sa, že som opäť späť....No ja tomu nerozumiem...obzriem sa z môjho vagóna a zazriem ako sme práve opustili obrovský tunel.
Preto toľká tma a bolesť. Zvládla som to. Nevzdala som to a neostala som stáť v strede hrôzostrašného tunela, ale dôverovala som Bohu a prešla som ho. Je to také čierne miesto na mojej ceste, ale keby nebolo, tak by som nezažila tú detskú roztopašnosť z objavenia novej krajiny po skončení tmy.
Môj život je dobrodružná cesta vlakom smerujúcim do neba. Aj keď tunely sú tou jeho menej príjemnou časťou, predsa sú potrebné a významné... Sú to moje schodíky do neba. A beztak väčšiu časť mojej cesty tvorí svetlo a krása prírody, ľudí. Nebojím sa zajtrajšieho úseku, prežila som včerajší tunel a milujem tú dnešnú trať.
Svätosť
Svätosť. S týmto slovom sa mi hneď vybaví ďalšie slovko- nebo. Takže keď chcem rozprávať o svätosti, tak do toho musím zahrnúť aj náš smer cesty- nebo, pretože to sú dve neodlučiteľné veci. Koľkí ľudia si myslia, že je pre nich nedosiahnuteľné. A pri tom by to mal byť cieľ každého kresťana. Načo by sme sa tu inak o niečo snažili? K čomu by nám to bolo dobré? K čomu by smerovala naša viera keby nemala skutočné naplnenie v nebi? Veď práve to je ten jediný bod, ku ktorému by sme mali smerovať.
Mnoho ľudí má zafixovaných, že svätosť znamená úplne čistá zbožná duša. Ale to tak vôbec nie je. Svätí nie sú len tí, ktorých poznáme z rôznych príbehov, ku ktorým sa modlíme, ktorých život bol tak jedinečne zasvätený Bohu. Svätosť znamená dosiahnutie neba. Čiže svätým sa stane každý, kto sa dostane do neba. Čo sa niekedy môže zvrátiť aj pár minút pred posledným vydýchnutím a vtedy ten človek nebol "svätuškár", ako niektorí s obľubou nazývajú ľudí, ktorým modlitba a svätá omša nie sú cudzie.
Mne sa veľmi páči myšlienka, ktorú vyslovuje Pavol v Liste Filipanom: "Pre mňa je žiť Kristus a zomrieť zisk." Hovorí o svätosti, o spáse. O vašom cieli. O mojom cieli. Táto veta je pre mňa jednou z najobľúbenejších častí Písma. Krátka a výstižná.
Čo pre mňa znamená byť svätým? Podobne ako sv. Dominik Savio, aj mne sa s tým jednoznačne spája radosť. Čistá radosť plynúca z Ducha Svätého. A samozrejme hlavne to najdôležitejšie - láska. Láska k Bohu k sebe samému a ku všetkým ľuďom. Pokora slúžiť ľuďom a plniť Božiu vôľu, poslanie, ktoré každý z nás má. Veľa ľudí si mylne myslí, že svätec musí byť bez hriechu. Krása svätca (resp. človeka povolaného do neba- čiže každého z nás) je práve v tom, že po každom páde- hriechu dokáže vstať a ísť ďalej. Boh nie je ako "Otec diktátor" ktorý nás karhá za všetko zlé čo sme urobili a nezabudne nám pripomenúť, že strácame nárok na nebo. Našťastie to ale ta nie je. Boh je náš milujúci Otecko, ktorý nás víta s otvorenou náručou, kedykoľvek budeme chcieť. A zakaždým keď ho poprosíme o odpustenie tak nám "dokladá ďalšie dlaždičky do našej cesty." A tým myslím náš večný domov- nebo- dosiahnutie stavu svätosti, ktorú tak vzletne popisuje sv. Pavol: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorý ho milujú." Tieto slová vo mne vyvolávajú akúsi detskú roztopašnú radosť, z toho, aké to je v nebi neuveriteľne krásne. Aj keď moje sny vystihujú len malinký zlomok nebeskej nádhery. Nádheru, ktorú chce určite každý z nás zakúsiť. A s láskou, veselosťou a pokorou sa nám to určite podarí. Musíme len chcieť. Lebo Boh nikoho nebude ťahať do neba na silu.
Ale veď poznám cieľ, tak čo sa môže stať...?